Bol som v Prahe

Autor: Dávid Grešlík | 15.6.2015 o 13:20 | (upravené 17.11.2015 o 18:10) Karma článku: 7,62 | Prečítané:  1832x

Vlakom z Liptovského Mikuláša, rovno z akvaparku som sa rozhodol ísť na nočný vlak do Prahy. Trochu spontánne, trochu plánovane, s minimom vecí.

Vagón temer prázdny, niekoľko Rómov, rinčiacich pobehovaním hore-dole s fľaškami. Vidím voľné miesto so stolíkom, tak idem tam, natiahnuť si nohy. Vedľa spal dedo, razila z neho ulica zmiešaná s lacným vínom a špinou chodníkov. Občas sa prebudil, keď bol väčší hluk, prežmolil v ústach pár nadávok a spal zase, až kým sa nezobudil o niekoľko zastávok ďalej ako očividne chcel - v Českej Republike. Vtedy tých nadávok zo seba vytrúsil trochu viacej. V Ostrave si vedľa mňa posadali štyria starší Moraváci. Rád počúvam ich prízvuk. Vytiahli umelé poháriky, biele víno vo fľaške od koly a napili sa trochu pravdy. Niekoľko hnusných vtipov a hneď potom zaspali. Ja som spal možno hodinu. Načo viac.

O siedmej ráno som už krížom-krážom pobehoval po stanici a rozmýšľal, čo ďalej. Užíval som si východ slnka v tak blízkom, hoci inom kraji. Na hlavnom nádraží, kým som si prezeral mapu, prišiel ku mne chlapík, či nepotrebujem pomôcť. Poslal ma na metro nejakým smerom. Poďakoval som sa mu a išiel aj tak pešo. Mám so sebou čas a kopec nahromadenej chôdze, tak ich idem míňať. Osamelá prechádzka pomedzi tisíce turistov mi nič nehovorí, tak som si po dvoch hodinách potuliek sadol na václavák a čakal. Počas čakania ma budili z mikrospánkov turisti s mapkami, ukazovali na brožúrky s pamiatkami a pýtali sa, kde čo je. Veľmi som im nepomohol.

Potom som sa dočkal prvej osoby. Je magické, ako môže vášho ducha povzniesť prítomnosť inej osoby, nech ste, kde ste a bez ohľadu na náladu, v akej ste. Hoci sme šli pešo, z Vinohradov na Petřín, zbehlo to strašne rýchlo. Moje nohy by ma za také prirovnanie nakopali do zadku lebo neskôr večer ma bolelo snáď všetko.

Pamiatky, turisti na Karlovom moste, pozerajúci sa na svet cez obrazovky mobilných telefónov a fotoaparátov a sálajúce teplo. Mám rád miesta, kde nechodí toľko ľudí, vlastne, kde chodí čo najmenej ľudí. Aj keď je krásne cítiť sa jedinečne medzi miliónom bytostí a zároveň byť súčasťou nich.

Nie som človek, čo by toho veľa nahovoril, ak sa niekto nepýta. Len si užívam silu prítomnosti. Klábosiť sa dá aj v menej výnimočných chvíľach.

Z Petřína som už išiel nečakane sám - tak to občas chodí. Rozhodol som sa ísť po lesnej cestičke, lebo všade tam bol tieň. Samozrejme, že som zablúdil a ocitol sa pri nejakom paláci, kde bola socha trabantu s nohami - "Quo vadis?". Aké symbolické. Tak som sa vracal hore hľadať únik. Keď som uvidel ázijských turistov, vydýchol som si - už sa nestratím. V meste som zbadal antikvariát, tak som neodolal a vstúpil. Predavači v antikvariátoch sú všade rovnakí. Tichí, bradatí ľudia s pustenou peknou muzičkou, ktorých by ste sa mimo antikvariátu vnoci na ulici báli. Mal tam prvé vydania českých básnických zbierok, ktorých som sa po upozornení už nemohol dotýkať. Našťastie som si väčšinu stihol prelistovať ešte predtým, ako ma upozornil. 

Kým som na Karlovom moste počúval dvoch ukrajinských harmonikárov hrať dookola veľmi pekne 4 skladby, prišla ďalšia osoba. Objali sme sa - spriaznená duša, oddávna. Reku, ideme na burger. Celý deň som nič nejedol, tak som veľmi neprotestoval, aj keď burger som mal už v Liptovskom Mikuláši deň predtým. Ten, čo mi doniesli v Prahe za tú istú cenu, sa mi nezmestil do úst a neskôr ani do žalúdka. Ešteže existuje pivo, toľko jedál by bez neho ostalo nepodojedaných. Večer v čitárni Unijazz bol pokojnou predohrou na zaslúžený spánok. 

Na druhý deň sme išli najesť sa do vietnamskej štvrte v Libuši. Akési mesto v meste. Vonku pálilo slnko, odrážajúce sa od stoviek áut okolo nás. Až v aute, kým v rádiu hral Neil Young a jeho Rockin' In The Free World, som si uvedomil, aká je to pohoda - byť v Prahe. V Malom Saigone, ako ho volajú Pražáci, bol všade bordel, väčšinou od kartónových krabíc. Prešli sme kdesi dozadu, pomedzi uličky do maličkej reštaurácie s tromi stolmi. Obsluhovala nás večne nahúleno usmiata, nízka postaršia predavačka. Dali sme si Bun bo Nam Bo. Nevoňalo to nejak... tradične, ale keď som sa pustil do toho, nechcel som prestať jesť. K tomu sme mali extra silný zelený čaj v mištičkách s objemom poldecáka. Verte mi, že také množstvo stačilo a dosť ma nabudilo. Dojedli sme a dali si dezert, čo sa volal Č!. Nikto nevie, čo všetko do toho vysmiata predavačka dala, ale chutilo to ohromne. Takto sme na chvíľu boli Slováci v českom Vietname.

Cestou nazad sme boli nadžganí ešte vo väčšej zápche jak predtým. Krok-sun-krok. Po dojazde do cieľa som sa stretol s ďalšou osobou, Dejvom, s ktorým som sa nevidel 8 rokov. Ideme hrať na ulicu. Nikdy sme spolu nehrali, ale ideme po cajon a gitaru a uvidíme, čo to dá. Keď už nič nezarobíme, aspoň si zahráme. Po niekoľkých zahraničných pesničkách, keď sa ľudia veľmi nezastavovali, sme sa presunuli na iné miesto na Václaváku. Po prvých tónoch Anděla od Karla Kryla sa už začali ľudia zastavovať a prihadzovať. Udreli sme na citlivú strunu. Za dve hodiny sme zarobili čosi do dvoch stoviek, ale nabudúce, keď prídeme s arzenálom českej a slovenskej populárnej klasiky, som si istý, že zarobíme viac.

V Prahe je verejne rozmiestnených po uliciach asi 5 klavírov, jeden z nich je aj pred kostolom sv. Ľudmily. Chcel som si zahrať, tak sme išli s Dejvom tam. Moje improvizácie sú skôr smutné a ťažké melódie. Vonku zapadalo slnko a ku klavíru sa niesla esencia vôní od ľudí bez domova, čo sedeli na lavičke so svojimi ovocnými milenkami. Ešte predtým som vravel Dejvovi, že si predstavujem, ako jeden z bezdomovcov príde, zahrá tak, že nám vypadnú oči z jamiek a uši, no... z hlavy. 

Jeden z nich ma predsa popýtal, či ho na chvíľu nepustím. Trikrát mi vtisol slzy do očí. Úplne ma rozhodil, zlomil večer. Vložil do hry svoj život, smútok a štipku radosti. Stále ma prekvapuje, v akej najväčšej špine sa dá nájsť toľko krásy. Kým na pohľad najväčšia krása má často jadro z nečistoty, ako perly v mori. Po tom, čo prestal hrať a po ďakovačkách sme sa presunuli do krčmy, kde však bol huriavk, tak sme sa nezdržali dlho.

Vracali sme sa už domov s gitarou a cajonom a išli popri brehu Vltavy. Hromada ľudí, taká prímorská atmosféra. Dejva napadlo, že si zahráme len tak, aby sme spoznali ľudí, keď sa pri nás zastavia. Prestriedalo sa pri nás niekoľko rôznych indivíduí, hádzali do nás drobné, lebo sme už nemali pred sebou klobúk. Najviac nás prekvapil chlapík, ktorý okolo nás prebehol a hodil nám k nohám kyticu karafiátov. To nebol ani deň matiek. O štvrtej ráno sme zaspávali na byte pri Ursínyovej Pevnine detstva.

Posledný deň bol upršaný, ideálny na knihu, tak som trochu čítal Kapitána, čo odišiel na obed a námorníci prevzali vedenie. Haluškový obed pri Dejvových milých starých rodičoch ma fyzicky aj psychicky povzbudil. Počas príjemného dažďa sme sa vybrali opäť do Unijazzu, kde sme pri prezeraní starých almanachov o populárnej hudbe v Československu čakali na Aďa. Šli sme opäť ku Vietnamcom, ale už len k tým v centre Prahy, kde to už také to tradičné - Vietnamské - nebolo. Na rozlúčku sme si zahrali biliard. 

O desiatej ma Aďo vyprevadil na vlak. Sedel som v kupé so štyrmi Žilinčanmi v strednom veku, čo išli z akéhosi futbalu a s jedným Moravákom v mojom veku, čo sa veľmi nesmial, len tak neisto sa ušŕňal a snažil sa so všetkým súhlasiť. "Hej, Moraváku, daj si pivo!" - "Nemůžu, jedu pak autem... Ale chlastám rád, to víte, že jo!".  Úprimne sme v kupé vybuchli od smiechu, keď v Ostrave nastúpil nízky, chudý chlapec s kopou tašiek a hneď sa rýchlo snažil nájsť nejaké miesto vo vlaku. Zvonku sa s ním vtedy chcel niekto rozlúčiť a on len cez okno nervózne zvolal: "Nemám čas, dopi*e!". Vtedy som zacítil domovskú krajinu. Keď Žilinčania pospali, presunul som sa do vedľajšieho prázdneho kupé, kde som sa slastne natiahol. Nestihol som sa s nimi rozlúčiť - tak to občas chodí. 

Ďakujem Paule, Aďovi a Dejvovi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?